Ubehol už skoro týždeň od nášho príchodu na Fuerteventura. Je to úplné iný pocit ako keď som tu bol naposledy na dovolenke. Človek nemusí počítať koľko mu ešte ostáva dní a času do odchodu. Nemusím sa trápiť s tým, že toto alebo ono som ešte nevidel. Že nie je swell. Keď tu človek býva zrazu je na všetko čas, všetko sa dá stihnúť a keď aj náhodou nie je swell, zajtra je tiež deň, pekný deň.
Za tých niekoľko dní čo sme tu, sa toho v rámci počasia moc nezmenilo. Ráno býva zamračené, čo sa okolo obeda z ničoho nič zmení z bielej na modrú oblohu a k tomu to pripekajúce africké slnko dodá dňu tú patričnú príchuť leta. V noci sa trošku ochladí a je príjemné stráviť večer na terase v bare pohľadom na tichú hladinu zátoky v dedine s vychladeným pifkom na stole. Samozrejme aj v noci sa dá vonku sedieť v kraťasoch a tričku. Je to naozaj niečo neobyčajné len tak si tam sedieť s pocitom, že zajtra bude presne taký istý deň, tak isto teplo, také isté slnko, taký istý priezračný oceán a možno prídu aj vlny.
Samozrejme, že sme aj spolu s Jeffreym nemerali toľkú cestu na Kanárske ostrovy len, aby sme tu celé dni vylihovali na pláži a večeri trávili v baroch. Na Fuerte nás prilákal hlavne surf, ktorého je tu naozaj nevídane veľa. Ako každý správny nový surfer na ostrove sme aj my zakotvili na severe ostrova v dedine Corralejo. Jeffrey, ktorý pochádza z Holandska tu už bol pred tým dva krát a ja raz, takže sme už mali trošku tušenie do čoho sa púšťame. Aj tak byť tu dva týždne na dovolenke a bývať tu je naozaj nekonečný rozdiel.
Keď som tu bol prvý krát minulý rok v zime, mal som z tunajších ľudí pocit, že jediné o čo tu každému ide je vyžmýkať z každého čo najviac peňazí. Možno je to aj tým, že tu teraz bývame a ľudia nás inak berú, ale musím naozaj priznať, že tento pocit som tu od nášho príchodu zatiaľ nemal. Lokáli, ako sa nazývajú miestny čo už dlhšie žijú na ostrove, majú svoj vlastný štýl obchodovania. Všetko je tu tranquillo a naozaj čo ti miestny sľúbia sa aj stane. Napríklad až do poslednej chvíle som trošku váhal nad naším apartmánom, keďže Elaine, ktorá tu robí realitného agenta, a ktorú som našiel cez internet, mi pomocou troch emailov päť dní pred naším príchodom potvrdila, že má pre nás nejaké ubytko, ale že jej nejdú poslať fotky ani apartmánu a paperwork spravíme keď prídeme. Keďže som ale nemohol nájsť nič iné, bolo aj toto dobré a tak sme sa s Elaine dohodli na stretnutí v nedeľu ráno o 11tej hneď po našom príchode v bare Tiffany.
Na Fuerte sme spolu s Jeffreym išli z Amsterdamu v nedeľu letom o 5:30 ráno, čo znamenalo vstávanie o 2hej v noci, alebo tiež dvoj hodinový spánok. Po piatkovej rozlúčkovej noci to nebolo nič moc. Na Fuerte sme dorazili o 9tej ráno s tým, že do Corraleja sa dopravíme miestnym autobusom, ktorý tu miestny volajú guaguas. Tu sme zažili prvé sklamanie keď nás šofér vo dverách otočil s tým, že so surfom nás dovnútra nepustí. Druhá alternatíva bola miestne taxi, s ktorým som to vybavil pre oboch za 30 eur s tým, že ešte dobrú hodinku sme tam čakali pred tým mikrobusom kým sa nenazbierali ďalší cestujúci do Corraleja. Nakoniec sme cestovali ešte s dvoma Švajčiarkami a jedným holandským párikom, od ktorých šofér zobral za každého 10 eur. My sme vraj dostali lístok aj so surferským príplatkom. Ale aspoň nás ten šofér zobral až k baru Tiffany, ktorý neviem ako by sme inak našli, pretože to bol asi posledný bar v dedine a asi pol hodinu šlapania od centra. V bare nás už čakala Elaine a na moje počudovanie, sme dostali kľúče a dovoz až k nášmu novému bydlisku.
Lepšie bývanie sme už dostať asi ani nemohli. Byt má tri spálne, obývačku, terasu a výhľad na spálne hotela oproti, kde máme každé ráno peep show zadarmo. Okrem výhľadu na kadejakých nahých turistov máme z obývačky výhľad aj na oceán a to rovno na miestny point break, ktorý je asi 50 metrov ďaleko. Takže ráno z obývačky si môžem kuknúť či to má význam skoro vstávať. Predvčerom, keď dorazil swell a náš miestny break začal chrliť jednu dvojmetrovú vlnu za druhou, vybehli sme spolu s Jeffreym s doskou v ruke a v neopréne rovno z bytu. Do centra dediny to od nás trvá asi 5 minút voľnou chôdzou.
Pondelok po príchode, sme si hneď požičali auto, pretože bez auta sa tu človek len ťažko dostane k spotom, ktoré sú roztrúsené po celom ostrove. A keďže po lete strávenom na Slovensku som sa už nevedel dočkať kedy sa už konečne namočím, to neprichádzalo do úvahy čakať na swell, ktorý by oživil spoty niekde poblíž. V pondelok sme preto vyrazili po tipe jedného lokála na Esquinzo, čo je zátoka asi pol hoďku off road cesty od El Cotilla. Pohľad na tú zátoku bol naozaj fascinujúci. Vysoké kamenisté útesy lemujúcu brehy zátoky a dole piesočná pláž a asi 10 ľudí dokopy, čo sa tam vyhrievali na slnku s doskou ležiacou vedľa. Vlny tam síce neboli nejaké extra prenikavé, asi 1 metrový chop, ktorý sa lámal super rýchlo a bolo dosť ťažké chytiť tam nejakú otvorenú lajnu. V každom prípade som prvý krát jazdil na doske v boardshorts, v nádhernom prostredí a konečne som po dvoch mesiacoch ucítil dosku pod nohami. Na konci dňa som si okrem fajn pocitu odniesol domov aj krutý rash na nohách z boardshorts. Škoda, že som si v ten deň zabudol doma foťák, ale myslím, že túto zátoku budeme v budúcnosti jazdiť ešte nespočetne veľa krát, takže fotky nabudúce.
V utorok sme išli checknúť východné pobrežie a natrafili sme na point pri El Burro. Asi 10 ľudí vo vode a ja som po pondelkových frustrujúcich vlnkách konečne ucítil, čo to je jazdiť silné atlantické overhead vlny. Síce po lete ešte trošku nevyjazdený, ale aj tak som sa tam úplne vyšantil. Jediný mínusový bod bol keď som si to dropol na lokála. V ten večer sme spolu s Jeffreym vyrazili aj prvý krát večer na pifko do baru. Z jedného pifka za zrazu vykľulo hneď piviek niekoľko a domov sme sa dostali až niekedy okolo 4tej ráno.
V stredu dorazil na north shore swell a po dvoj hodinovom jazdení s opicou v aute hore dole ostrovom sme to nakoniec zapichli rovno pred naším bytom a išli jazdiť break pri dome. Keď sme pritom predpoludním odchádzali tak som ešte Jeffreymu vravel, že uvidíš že sa sem ešte nakoniec vrátime jazdiť. Vtedy bolo vo vode asi 5 ľudí. Keď sme tam pritom dorazili po našom dvoj hodinovom blúdení bola už vode prinajmenšom celá dedina. Aj tak sme sa doma rýchlo prezliekli a hop ho aj s doskou v ruke rovno do vody. Po asi 1.5 hodinovej session som plný zmiešaných pocitov z vody vyšiel. V line up bolo vtedy dobrých 30 ľudí. 30 lokálov čo sa snažilo chytiť jednu vlnu. Jeffrey si rozumne sadol až úplne na okraj a chytal menšie vlny, ktoré ostatní púšťali, alebo vlny na ktorých sa niekto práve vyrúbal. Ja som menej rozumne vyplával do linu up a tam som si okrem agresívnych pohľadov vyslúžil ešte aj tucet neúspešných pokusov o napádlovanie na vlnu, na ktorej už medzičasom niekto stál. Aby toho nebolo málo tak pri jednom napádlovaní ma ešte stihol lokál potiahnuť za leash, aby som mu náhodou neušiel.
Pozrite si video Slovákov na Fuerte!!
Nakoniec som to pri pohľade na tie čisté overhead waves z čireho zúfalstva dropol na jedného z miestnych lokálov za čo som bol odmenený nekončiacim vypičovaním a už už som myslel, že sa mi ešte aj jedna ujde. Potom som tam ešte tak pol hoďku pádloval úplne v strese, aby som náhodou zase nestál niekomu v ceste. Nakoniec, ale prišla nejaká stratená vlna, ktorá sa valila rovno na mňa a vyzeralo to, že to bude tá moja. Bez zaváhania pádlujem, pre istotu ešte dva krát skontrolujem či tam už niekto nestojí a potom už iba vstávam a šup ho doľava na backside. Neprejdem ani 5 metrov a zrazu sa mi tam niekto predo mňa postaví. Stočím to naspäť a po práčke sa vynorím, ľahnem na dosku a nasratý pádlujem späť. Asi o päť minút príde za mnou lokál a úsmevom na tvári mi zakričí niečo na ospravedlnenie po španielsky a na koniec dodá okaaay? Uhmm fajn, pomyslím si, okay, hej je to okay, čakám tu jak debil asi hodinu a keď konečne tá vlna príde tak mi ju aj tak nenechajú odjazdiť. Odpádlujem si to k Jeffreymu na strane a vravím mu, že idem z vody von. Jeffrey chce ešte chvíľu ostať ale nakoniec ide aj on.
Večer sme sa ešte stretli s Wieberenom, čo je chalan z Holandska, ktorý sa na Fuerte presťahoval pred 11 rokmi a robí tu automechanika. Vraj nám pomôže s kúpou auta, ktoré je na ostrove nevyhnutnosťou. Z Wieberenom som sa stretol v miestnom bare rovno pod naším domom, Jeffrey ostal doma spať. Ja som sa pripravoval na ťažké vyjednávania o kúpe auta a veľmi ma prekvapilo keď prišiel blonďavý chalan okolo 35 rokov a začal rozprávať rovno o surfe. Asi pol hodinu sme sa bavili výhradne o vlnách, lokáloch, surfe v Holandsku a podobne. Najviac ma z jeho rozprávania zaujali príbehy o lokáloch. Vravel, že tu na severe to nie je až také zlé. Vraj na Lanzarote je to oveľa horšie a ešte na juhu ostrova. Prišlo mi to presne ako tie príbehy, ktoré je počuť o Hawaji.
Vraj tu majú lokáli z miestnych dedín vlastné vlny, na ktoré nikoho nepustia ani chalanov z druhej dediny. Nesmú sa tam robiť žiadne fotky ani videá a ani keď na tej vlne práve vtedy nikto nejazdí aj tak tam nesmie nikto kto tam nepatrí ísť jazdiť. Vraj inak poletí v lepšom prípade iba tehla do auta. Wieberen mi tiež prezradil, že na neďalekom ostrove Los Lobos sú ešte lepšie vlny ako na Fuerte. Vraj je tam okrem iného aj Európsky Pipeline a najdlhšia vlna v Európe ktorej meno som medzičasom zabudol. Tiež ale stihol dodať, že keď sa to tam láme treba ísť jazdiť skoro ráno okolo 7mej, inak človek opäť natrafí na lokálov čo nemusí byť najmilšie stretnutie. Pri počúvaní týchto príhod som si uvedomil, že by som mal vo vode začať dávať väčší pozor na to komu sa nabudúce dropnem do cesty.
S Wieberen sme sa rozlúčili niečo po 7mej večer a asi o 7:10 mi prišla sms či si s ním ešte nejdem pojazdiť ten spot kde sme boli aj poobede. Neváhal som ani sekundu a behom piatich minút som už stál v neopréne a s doskou v ruke pred dverami. Ten break je naozaj asi 50 metrov od nášho apartmánu a na moje počudovanie keď som vypádloval do line up Wieberen tam už bol. Okrem nás tam bol ešte jeden lokál, ktorého ale Wieberen poznal a päť turistov. Bral som vlny na otočku a vyjazdil som sa ako blázon, žiadne crowds, žiadny boj o vlny, nikto v ceste. Jazdili sme až do tmy a jediný mínusový bod bol v tej tme vyliezť cez reef z vody von. Potom už len večera a celý zbytok večera úsmev na tvári.
Keďže auto sme mali požičané iba na tri dni, od štvrtka tu sedíme bez auta, čo ale až tak veľmi nevadí, pretože aj tak nie je swell. Takže posledné dva dni iba vylihujeme s Jeffreym na pláži a chytáme bronz nech na nás potom ostatní vo vode nepozerajú ako na bielych turistov. Jeffrey si ešte včera stihol kúpiť novú dosku tak som zvedavý ako to na nej bude prášiť. Ja som sa zase včera večer v bare zakecal s jednou čašníčkou, z ktorej sa vykľula Barbora zo Zvolena, ktorá ale musela dnes ísť späť na Slovensko dorobiť si nejaké veci do školy tak dúfam, že sa ešte niekedy vráti nech tu potom nie som na ostrove sám. Teraz je piatok poobede, Jeffrey tu vylihuje vedľa mňa na gauči a pchá do seba chipsy a obidvaja sme pripravený vyraziť večer do mesta. Ďalší swell by mal doraziť až v nedeľu, takže dovtedy snáď vytriezveme.
Komentáre
0 komentárovAby si sa mohol zapojiť do diskusie musíš sa prihlásiť, ak ešte nie si registrovaný/á tak sa registruj tu, ak si registrovaný/á môžeš sa zúčastniť súťaží, hlasovať, predávať veci v bazári.
Bez prihlásenia môžeš komentovať prostredníctvom tvojho facebook konta!