Ako si žijem a surfujem na Fuerteventure vol.3

Dva mesiace ubehli ako voda a ja rozmýšľam, kde začať. Leto pomaly strieda zima, aj keď na Slovensku je to cítiť asi viac ako tu. Ešte stále tu síce pobehujeme cez deň v kraťasoch a triku, ale večer už prídu na rad gate a sem tam aj mikina. Okrem zmeny v imidžových vychytávkach, tu sem tam ešte aj spŕchne (tak raz za týždeň tu padne zopár kvapiek).

Opadávanie listov všetkých farieb a symbol jesene sa tu nesie v duchu padajúcich paliem v dôsledku silných severozápadných vetrov. Ponurá domasedná atmosféra októbra ako ju všetci poznáme a k tomu jesenné prázdniny v Európe robia práve z Canaries ideálne útočisko pre všetkých dovolenkárov, ktorí si chcú ešte aspoň na pár dní predĺžiť leto.

K tomu prvý zimný swell a výsledok sú plné hotely, plné pláže, plné ulice, plné bary a čo je najhoršie preplnené line ups. 

Život na ostrovoch nie je ľahký, ako mi povedal pred pár týždňami Julio. Je to práca, surf a párty. S horami dovolenkárov príde tým pádom na radu aj hora práce. Cez október som pracoval každý deň, asi tak 5 – 6 hodín denne. K tomu sa primieša ešte jedna, dve surf sessions, večer pár pív v bare a výsledok je nočná kóma v posteli. 

Od môjho posledného príspevku sa toho zase až toľko nezmenilo. Už sa tu začínam trošku orientovať a zvykať si na kolorit každodenného života. Okrem toho, že tu ešte stále nikomu nerozumiem sa už viem trošku lepšie vysporiadať s faktom, že ma tu chce na každom kroku niekto dôkladne ojebať. Človek si tu musí dávať fakt bacha a sústavne vyjednávať, hádať sa a byť v strehu. Čo ma ale najviac prekvapilo a zarazilo je, že ma o dve pivá ojebala ešte aj tá baba zo Slovenska, čo tu pracovala v miestnom bare, teda pred tým ako ju vyhodili.

Ešte pred tým ako sa dostanem k surfovej tematike, by som ako pikošku rád spomenul, že sa mi podarilo pridať si do repertoára zopár ďalších jaziev po tom čo ma pred pár týždňami sundalo auto na ceste keď som sa ja blázon vybral na surf na bicykli. 

Ok surf:

Prvá legendárna session ešte niekedy z konca septembra bola na miestnom secret spote o ktorom síce každý vie, ale aj tak o ňom všetci hovoria ako o secret. Keď sme vtedy checkovali podmienky z parkoviska pristavil sa k nám nejaký Talian a začal sa nás pýtať všelijaké otázky typu: kade má ísť do vody, či môže ísť s nami a podobne. Vtedy mu Wieberen výstražne povedal, že je to lokálny spot a ďalej mu nikto nič nevysvetľoval. Vo vode boli vtedy ešte dvaja ľudia. Talian ale naše hrozivé pohľady ignoroval a vydal sa o čosi neskôr za nami do vody.

Vlny mohli mať tak okolo 2 metrov, dostak sily a  bola to naozaj ukážková session. Po asi pol hoďke a potom čo odišli aj tí dvaja predošlí z vody, sa tam doteperil ten Talian s tým, že si sadol rovno na vrch line upu. Vtedy k nemu doplával Wieberen a s hnevom v hlase sa ho spýtal či tu chalan býva. Chalan celý rád a s úsmevom na tvári, že sa mu niekto prihovoril odpovedal, že tu je iba na dovolenke. Na to mu Wieberen odpovedal, že v tom prípade je pre neho lepšie ak si okamžite sadne na koniec line upu a nech tam aj ostane, alebo nech páli z vody von. Potom sa Wieberen otočil ku nám a povedal, že chalan si tu dnes nechytí ani vlnu a zakaždým ako sa postaví sa mu máme dropnúť do vlny.

Mne takéto netrebalo hovoriť dva krát a s mojimi predošlými drop in skúsenosťami som sa mu tam ako profík zakaždým hodil do cesty. V ten deň sme sa tam vyjazdili ako blázni. Keď som sa na tento spot vybral minulý týždeň, parkovisko bolo preplnené autami a vo vode mohlo byť tak 30 ľudí. Už nech sú tie prázdniny za nami.  

Medzi ďalšie legendárne sessions z uplynulého mesiaca by som spomenul session na El hierro, kde v ten deň dorazil okrem off shore winds aj ťažký 3 – 4 metrový swell. V živote som také veľké vlny nejazdil a trvalo mi to dobrú hodinku kým som si dal bobríka odvahy a dropol jeden takýto monster. Drop jak sviňa. V ten deň som si tam dal tri vlny a odvtedy sa mi všetky vlny zdajú nejaké malé.

Minulý týždeň som si konečne našiel čas na rannú session v prístave. O 7.45 s prvým svetlom, prvý vo vode. Vlny mohli mať tak okolo 2 – 2.5 metra a fúkal slabší onshore, čo mohol byť tiež dôvod pre moju osamelú session. Každopádne som mal celý spot len sám pre seba a tak som bral čo sa dalo. Keď som okolo 9tej prišiel domov a vyzliekol si neoprén, zistil som, že na chrbtovej strane mám asi tak 10 centimetrovú dieru. Vtedy som si myslel, že keď som sa vyzliekal tak som ti to nejako roztrhol. Keď som to ukázal Jeffreymu a ten sa potom kukol na môj chrbát, ukázalo sa, že na chrbte mám tiež asi tak 10 centimetrovú ranu. Asi reef. Doteraz neviem ako sa to stalo, ale pamätám si na jeden slušný wipe out z toho rána. Po tom všetkom čo sa mi tu už stalo, ma roztrhnutý neoprén vôbec neprekvapil. Mal som ho dovtedy na sebe asi tak 5 krát. Našťastie mi ho tu miestna slečna zašila a opravila a to iba za smiešnych 7 eur.

Keď už som pri tých opravách, taktiež sa mi podarilo prasknúť moju novú dosku. Doteraz neviem ako sa to mohlo stať ale prichádzajú mi na um iba dve alternatívy. Tým že dosku skladujem vedľa postele sa mohlo stať, že keď som prišiel v noci domov z baru, omylom som sa zapotácal a skočil na dosku. Druhá alternatíva, a tá sa mi zdá oveľa pravdepodobnejšia je, že tým že som mal ráno tréning a nechal dosku v aute,  ktoré sa medzičasom vypekalo na slniečku, teplota v aute sa vyšplhala na saunovské teploty, doska takéto inverzie nezvládla a pukla.

Čo by som ešte tak spomenul… hmm, celý minulý týždeň sa niesol v duchu ťažkého NW swellu a silného vetra. Okrem preplnených line ups (el burro, čo bol asi tak jediný spot kde sa dalo normálne zajazdiť, hostil v priemere 35 turistov a 5 lokálov čo sa snažili chytiť jednu vlnu :). Flag beach, ktorá začína ožívať iba vtedy keď sú všetky ostatné spoty na severe príliš veľké na to aby sa dali odjazdiť, mala tak 2 – 3 metre a na moje počudovanie to vôbec nie je ľahký spot. Vlna má silu a drop mi pripomínal skok do 3 metrovej jamy. V to ráno sme tam boli iba traja blázni čo sme to tam skúšali. Škoda, že som so sebou nemal foťák.

Okrem iného som si po mojom bicyklovom dobrodružstve urýchlene kúpil auto a tak teraz všade chodím na mojom staručkom póle. Kúpa auta v španielsku tiež nie je bohvieaký zážitok, hlavne keď predávajúci je 50 ročná Angličanka, ktorá nevie ani ň po španielsky. Po dni strávenom bezvýznamným krúžením mestom a hľadaním patričných úradov som to nakoniec o deň neskôr zaparkoval pred asesoria a dal to im nech mi to za extra 50 eur vybavia oni.

Každému to odporúčam. Vďaka asesiorii budem teraz žiť minimálne o dva roky dlhšie. Najlepšie bolo, že po našom neúspešnom dni strávenom hľadaním ako sa má prepísať auto, som od tety Angličanky za patričný poplatok za auto dostal kľúče a papiere s tým, že auto môžem medzičasom používať. Ja somár som si to ale neskontroloval a skoro som dostal večer infarkt keď som zistil, že papiere od auta nie sú vlastne od auta ale od Kawasaki motorky. Čo ma vtedy prvé napadlo, bolo že ma zase raz niekto pekne ojebal. V ten večer sa mi ešte ako bonus podarilo vymknúť si jediný kľuč v aute. Nakoniec to ale všetko dobre dopadlo, ako býva zvykom, a moje staronové pólo už nie je pólo ale Kawasaki.