Slovenské surferky na roadtripe z Mexika do Kanady

Po letnej sezóne sme sa rozhodli ísť na dobrodružstvo. Ukončili sme “prácu” ako prvé slovenské surfové inštruktorky, ja v Kalifornii, Soňa v Kanade a stretli sme sa na polceste v San Diegu. Soňa tam zaparkovala svoju raketu - minivan Matildu a prešli sme cez mexickú hranicu do temnej Tijuany. Absolvovali sme prvý let, čím sa zahájil náš 6-týždňový roadtrip. Misia bola jasná: preskúmať mexické pobrežia, odšoférovať cca 2500 km z Kalifornie až do Kanady, surfovať každý deň, žiť lowcost a prakticky v aute a hlavne si to celé užiť.

Uprostred noci sme prileteli do Mexico City. Vzali sme si taxi na autobusovú stanicu a čakali do 7mej rána na náš prvý spoj do La Punta. Na autobuske to nevyzeralo najprívetivejšie, možno vďaka prísne zazerajúcim miestnym, pôsobiacim dojmom radikálneho gangu, ktorý akoby nemal čo robiť o 3tej ráno, napríklad spať. Na stanici bola celkom kosa, Mexico City je predsa len vo výške 2250 m n.m., ale pár hodín do odchodu sme to vydržali. Cesta trvala asi 15 hodín a viedla cez horské cesty, niektoré bez betónu, osvetlenia alebo polorozpadajúce sa skalnaté priechody.

Náš šofér išiel rýchlo a zbesilo, 75 km/h do zákruty ako nič. Vyzeral, že v tom mal prax, čo bolo len dobré, keďže sediac uprostred vodiča a spolujazdca nebol v dosahu žiaden bezpečnostný pás. Sledovanie mexickej divokej fauny z prvého radu, ktorá občas pobehovala z cesty a do cesty tiež pridalo na dobrodružstve. Prišli sme do La Punta v noci a dúfali, že niektorý z hostelov bude stále otvorený. Samozrejme nebol. Po príchode na pláž sme zaregistrovali oplotenú plochu, kde boli palmy, matrace na dlážke a visiace z niečoho ako stropu. Bol to hostel doslova na pláži, ktorého majiteľ si nás všimol a hneď uvítal. Pri predstave, že sa zobudíme na pláži s pohľadom priamo na vlny sme nedbali a vošli dnu. Zaplatili sme 110 pesos (5€/osoba/noc), strávili tam 3 dni, jedli fish tacos, pili kokosovú vodu z veľkého kokosu, surfovali každý deň, Soňa objala medúzu a presunuli sme sa na vedľajšiu pláž zvanú Zicatella v Puerto Escondido, známu tiež ako big wave spot.

Vlny boli malé až žiadne, tak sme sa rozhodli ísť na párty. Po záverečnej sme s austrálskym kamošom ešte nemali dosť, odprevadili sme Soňu na hotel, zobrali reprák a pár aperitívov na pláž. Vypeckovali sme to na maximum, tancovali a mali kopec srandy, až kým sme neuvideli tmavú siluetu kráčať naším smerom. Spočiatku sme si mysleli, že je to len opitý turista a chce si zaplávať. Usúdili sme, že nie je, keď sa k nám náhle blížil s neznámym predmetom skrývajúcim pod jeho tričkom obzerajúc sa, či ho nikto nesleduje. Po španielsky nám nariadil, aby sme mu odovzdali reprák, telefóny a vlastne všetko cenné čo máme. S kamošom nás hneď prebralo, pozreli sme na seba, že čo teraz, obrátila som sa na nášho nie veľmi “amiga” s veľkým úsmevom a povedala mu, že I don’t understand nada, ale že I love cocos, taco and tequila, spýtala sa ho, kde je dnes párty a že nech tam ide s nami, nech tu nie je tak sám a dokonca ho aj objala. Potenciálny zlodej vyzeral, že takúto reakciu nečakal, zmätene nás informoval, že párty je až zajtra, tak sme sa s ním priateľsky rozlúčili a zmizli rýchlosťou svetla. Asi som mu prerušila fantázie, ostal tam stáť ako prikovaný, preliezli sme cez múr do zatvoreného hotela, odkiaľ sme ho videli ukrytého v kríku nahnevane telefonovať. Usúdili sme, že dať si after párty v Mexiku na pláži asi najlepší nápad nie je.

Na druhý deň sme stretli miestneho hrdinu, tzv. “mexického ace venturu” - Margarita, ktorému na hlave sídlil, jedol a kadil jeho papagáj Ruby. Vzal nás na výlet plťkou po širokej rieke obklopenou mangrovmi, pod ktorými bývali krokodíly, sprevádzal nás Margaritov spev a hra na flaute a po západe slnka sme uprostred rieky vyskočili z plťky, aby sme si zaplávali so žiariacim planktónom. Rozhodli sme sa ísť južne na surf spot zvaný Chacahua. Dostať sa tam bolo ďalšie dobrodružstvo. Vzali sme si taxi k ďalšiemu taxi, aby sme si vzali collectivo (iný druh taxi, ktorý odvezie tak veľa ľudí, koľko sa do tohto skoro-rozpadajúceho sa-nákladného auta vojde), ktoré nás odviezlo k plťke, tá k ďalšiemu collectivu a konečne sa dostali do cieľa. Miestni ľudia tam žili vo veľmi skromných podmienkach. Vyjednali sme super cenu za “najlepší” apartmán na vrchnom poschodí s terasou a hamakom vysiacim zo strechy. Izba pozostávala z betónovej podlahy a stien, bambusovej strechy, 3 postelí a kúpeľne v rohu, ktorá nemala dvere ale roztomilú ružovú záclonu, ktorá ani nedočiahla na podlahu, takže ak niekto sedel na toalete, opona bola v podstate zbytočná. Okná boli vyrobené z bambusových tyčí, cez ktoré všetky mexické komáre ľahko v noci prenikli a dobre sa o nás postarali. Noc sa zdala byť extrémne dlhá a akokoľvek usilovne som sa snažila zaspať, nedalo sa kôli tomuto svrbivému spotenému peklu. Rozhodla som sa schladiť sprchou, no veci sa neuľahčili po odhrnutí ružovej záclony, kde som zrazu čelila zoči-voči obrovskému švábovi. Po víkende strávenom na tomto mieste sme sa rozhodli vrátiť naspäť do Puerto Escondido, ktoré nás obdarovalo epickými vlnami pred našim návratom do Kalifornie.

Po polnočnom hodinovom čakaní na mexickej hranici, obklopené čudákmi nás vyzdvihol kamoš, vyspali sme sa a vyštartovali na sever. Zastavili sme sa v Oceanside, surfovali pri západe slnka a prenocovali v aute v neďalekom San Clemente. Na druhý deň sme šli do Long Beach, kde sa konal veľký festival. Hlavným dôvodom nebola párty a masívny line-up, chceli sme sa opäť spojiť s kamošom Skrillexom, s ktorým sme shredili v parku a jazdili prašany pred dvoma rokmi v rakúskych Alpách. Stretli sme sa, vyobjímali, predstavil nás jeho známym ako baby, s ktorými mal the best time of his life, po jeho show sme všetci šli na jeho dom, kde sa konala afterpárty, na druhý deň spolu skejtovali po uliciach v Los Angeles, pozval nás na obed a rozlúčili sme sa. To bolo super.

Počas zápchy vo Venice Beach sa Matilde pokazil chladič, čo nebolo v pohode, keďže náš čakalo ďalších 2000 km. Nízky rozpočet nás donútil vrátiť sa do Long Beach, kde sa o auto postaral Omar a.k.a. “the car doctor”. Omar bol klasik. S vyhrnutými rukávmi na svojej peknej košeli si pofajčieval nad otvorenou kapotou a Matilde opravil čo bolo aj nebolo treba. Pokračovali sme do Santa Barbary, zakotvili na pár dní, surfovali na jednom z top surf spotov v Kalifornii - Rincon a mali bbq na pláži s miestnymi pri romantickom západe slnka. Matilda mala dve sedadlá vpredu, matrac vzadu, takže náš domov bol tam, kde sme zaparkovali, či už pri kríku, pod palmou, pri vlakovej stanici alebo pri niekoho záhrade.

Nasledovala Santa Cruz, San Francisco, kde teplota oceánu výrazne poklesla a nôžky počas surfu začali mrznúť a prespali sme v Eureke. Keďže sme sa rozhodli za kemping neplatiť, tak sme si to pred jedným jednoducho zaparkovali. Možno to bola karma, možno nie, na ďalší deň sme počas 5 minút obzerania surfových podmienok dostali mastnú pokutu za parkovanie v národnom parku. Po neúspešnom pokuse a snahe vysvetliť miestnemu šerifovi, prečo sme za lístok neplatili, keď na vstupe nikto nebol, chcel nám dať ďalší za prekročenie rýchlosti 32 km/h namiesto 24 km/h. Šerif bol nekompromisný a nakoniec nás požiadal, aby sme odišli. Po ceste do Oregonu a Washingtonu sme objali najväčšie stromy na svete v Redwoods National Park a dorazili do našej cieľovej destinácie mesta Vancouver. Napriek tomu, že nám ostal 1 deň do môjho odletu, myšlienka blúdenia po rušnom veľkomeste nás nenadchla, tak som sa rozhodla let zmeškať a ísť ešte na pár dní surfovať so Soňou na Vancouver Island. Síce teplota oceánu bola taká, že ti zamrzol aj mozog, nefalšovaná príroda, divoké zvery, krása a energia medzi vlnami a horami za nimi, zdieľanie vĺn s najlepšou kamoškou bola ako čerešňa na torte tohto epického výletu, na ktorý len tak rýchlo nezabudnem.